Alef -fragment- (versión eslovaca)

Teraz sa dostávam k nevypovedateľnému jadru svojho príbehu; tu sa začína spisovatel’ova bezradnosť. Každý jazyk je systém znakov, ktorých používanie sa zakladá na tom, že účastníci komunikácie majú podobné skúsenosti; ako mám teda opísať iným nekonečný Alef, ktorý moja pamäť ani nedokáže obsiahnuť? Rôzni mystici, ktorý v tranze zažili niečo podobné, nešetria obraznými pomenovaniami: jeden Peržan prirovnáva božstvo k akémusi vtákovi, ktorý je zároveň všetkými vtákmi; Alanus ab Insulis hovorí o guli, ktorej stred sa nachádza všade, a ktorá nemá žiadny obvod; Ezechiel spomína anjela so štyrmi tvárami, ktorými naraz hľadí na východ, na západ, na sever aj na juh. (Tieto nepredstaviteľné analógie nespomínam náhodou; všetky majú niečo spoločné s Alefom.) Aj keby mi bohiva dopriali nájsť podobné prirovnanie, túto správu by len kontaminovalo literatúrou a falšou. Navyše je tu ústredný problém, ktorý nemá riešenie: vymenovať všetky prvky (alebo len časť) nekonečnej množiny je neuskutočniteľné. V tom gigantickom okamihu som videl milióny činov, slastných aj krutých, no nijaký ma neprekvapil tak ako skutočnosť, že sa všetky zbiehajú v jednom bode bez toho, aby sa navzájom prekryli, či aby cez seba presvitali. To, čo som videl, prebiehalo simultánne; to, čo zaznamenám písomne, bude postupné, lebo taká je povaha jazyka. Každopádne, čosi sa pokúsim opísať.

Na spodnej časti schodu, na pravej strane, som zbadal akúsi malú, premenlivú guľu, ktorá takmer neznesiteľne žiarila. Najprv som si myslel, ž esa otáča; potom som pochopil, že ilúziu pohybu vyvoláva závratné striedanie jednotlivých výjavov. Alef mal priemer dva či tri centrimetre, no ukrýval sa v ňom vesmír v celej svojej veľkosti. Každá vec (napríklad odraz v zrkadle) pritom bola tisícimi vecami, pretože som ju zreteľne videl zo všetkých možných uhlov. Videl som more plné života, videl som svitanie a západ slnka, videl som všetkých obyvateľov Ameriky, videl som pavučinu v útrobách tmavej pyramídy, videl som akési rozpadnuté bludisko (v Londýne), videl som nekonečne veľa párov očí, čo sa na mňa upierali, akoby hľadeli do zrkadla, videl som všetky zrkadlá sveta a žiadne ma neodrážalo, v zadmon patiu jedného domu na Ulici Soller som videl rovnaké dlaždičky, aké som pred tridsiatimi rokmi zazrel vo vstupnej chodbe domu vo Fray Bentos, videl som strapce hrozna, sneh, tabak, nerastné žily, vodnú paru, videl som vypuklé rovníkové púšte a každé jedno zrnko ich piesku, videl som jednu ženu v Inverness, na ktorú nezabudnem, videl som prudký pohyb vlasov a vzpriamené telo, videl som rakovinu v jej prsiach, videl som kruh suchej hliny na lúke, kde predtým stál strom, videl som vilu v Adrogué a exemplár prvého anglického prekladu Plínia, toho od Philemona Hollanda, v jedinom okamihu som videl všetky písmená každej strany (v detstve ma udivovalo, že sa písmená v zavretej knihe v noci nepomiešajú a nestratia), videl som súčasne noc aj deň, videl som západ slnka nad Querétarom, ktorý akoby odrážal farbu jednej ruže v Bengálsku, videl som svoju prázdnu spálňu, videl som glóbus v akomsi kabinete v Alkmaare umiestnený medzi dvoma zrkadlami, ktoré ho znásobovali donekonečna, videl som kone s rozvírenou hrivou na brehu Kaspického mora na svitaní, videl som všetky drobné kosti ruky, videl som tých, čo prežili vojnu, posielať pohľadnice, videl som španielsky balíček kariet v jednom výklade v Mirzapure, videl som šikmé tiene papradia na chodníku skleníka, videl som tigre, piesty, bizóny, rozbúrené moria a vojská, videl som všetky mravce, čo žijú na zemi, videl som perzský astroláb, videl som v zásuvke písacieho stola výstižné a neuveriteľné listy plné vulgarizmov (pri pohľade na písmo som sa roztriasol), ktoré Beatriz adresovala Carlosovi Argentinovi, videl som zbožňovaný pomník na cintoríne Chacarita, videl som strašné pozostatky ľúbezného tela, ktoré kedysi bolo Beatriz Viterbovou, videl som prúdiť svoju tmavú kru, videl som spojenie lásky a premenlivosť smrti, videl som Alef zo všetkých možných uhlov, videl som vnútri Alefu celú zem a na zemi som videl Alef a v ňomznova zem, videl som svoju tvár a svoje vnútornosti, videl som tvoju tvár, pocítil som závrat a rozplkal som sa, lebo moje oči uvideli ten záhadný a predpokladaný predmet, ktorého meno ľudia vyslovujú, akoby im patril, no nikto ho nikdy nevidel: nepredstaviteľný vesmír.

Jorge Luis Borges. Alef, Artforum, Bratislava, 2019. Stránky 135-137

Jorge Luis Borges. El Aleph, Artforum, Bratislava, 2019. Páginas 135-137